Pracovala som v neziskovke

Autor: Jana Kamencayová | 2.2.2011 o 18:12 | (upravené 2.2.2011 o 20:43) Karma článku: 16,70 | Prečítané:  4012x

Pomaly, ale isto sa blíži termín, kedy sa budeme rozhodovať kam s našimi 2% z daní. Nikto z nás sa nevyhne mailom, listom, telefonátom a prenasledovaniu zo strany "žiadateľov", ktorí  budú presviedčať, prosiť, naliehať, nahovárať, uisťovať, žobroniť či plakať, len aby získali na svoj účet aspoň zopár eur. Samozrejme naše peniaze budú v správnych rukách a použité v prospech celého ľudstva - minimálne. Ak sa neviete rozhodnúť či to ignorovať alebo sa nechať nalomiť, možno Vám pomôže týchto zopár riadkov, v ktorých sa pokúsim výstižne (hoci čisto subjektívne) opísať moju pracovnú skúsenosť.

Presne jeden rok a 106 dní som pracovala v jednej organizácii, ktorá má za svojim názvom skratku n.o. (nezisková organizácia, ak by náhodou niekto nevedel). Dokonca som tam zopár mesiacov robila riaditeľku. Som si vedomá, že všetko čo napíšem môže byť a asi aj bude použité proti mne, preto Vás vopred upozorňujem, že akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná. Mená, názvy aj udalosti sú vymyslené a všetko sa mi to vlastne snívalo. Ďakujem za pochopenie a môžem pokračovať.

V Disharmónii som začala pracovať ešte počas externého štúdia na výške, niekedy na jeseň. Pamätám si to celkom presne, pretože to bolo v pondelok a pršalo. Vlastne nie, nepršalo a nebol ani pondelok, ale to predsa nie je podstatné. Bolo to v čase prvých "narodenín" neziskovky, na ktoré som pozvala aj jedného veľmi významného slovenského spisovateľa Daniela H., ktorý pozvanie prijal a doprial nám krásny kultúrny zážitok. Možno aj na základe toho, som o pár dni dostala zmluvu a ocitla sa vo svojom prvom zamestnaní.

V relatívne malom priestore sa nás tam poflakovalo asi 12. Z toho bola nadpolovičná väčšina zamestnanci, zopár mladých na absolventskej praxi, pani riaditeľka a jeden ten dobrovoľník (?). Bola som očarená. Vyzeralo to priam až dokonale. Samí nezištní ľudia s dobrými srdiečkami, láskavými pohľadmi, úprimnými úsmevmi... Vo vzduchu bolo cítiť archívny sedemročný čierny čaj z provincie Yunnan, hrala hudba z gramoplatní a všetci sa tvárili veľmi spokojne. Bodaj by aj nie, keď boli platení za 4 hodiny "dobročinného" ničnerobenia (moja úcta a ospravedlnenie patrí všetkým, ktorý tam raz týždenne prehodili steblom slamy). Na stene sa vynímali portréty významných osobností východného náboženstva s uhrančivými pohľadmi (dodnes neviem kto to bol, ale vyzerali veľmi indicky), ktorých cieľom bolo pravdepodobne zakryť židovskú krv, ktorá tiekla v žilách organizácie. Atmosféra bola veľmi familiárna. Všetci sme si tykali, dokonca aj s pani riaditeľkou som si od začiatku vytvárala kamarátsky vzťah. Z môjho príchodu mala neskrývanú radosť. Premýšľam či to bolo tým, že som vedela na rozdiel od iných napočítať do sto, zapnúť počítač a dokonca meniť farbu a typ písma vo Worde, alebo to bolo tým, že som už od začiatku preukázala veľkú ochotu obetovať svoj čas a peniaze pre blaho Disharmónie. Aby som Vás uviedla do obrazu, je podstatné poznamenať čo sa tam vlastne akože robilo. Starali sme sa o detičky, aby si mamičky mohli zatiaľ bezstarostne nakúpiť v meste (a aby pani riaditeľka mohla riaditeľovať a nemusela trčať doma na materskej a venovať sa svojim deťom), varili sme čajíky a nalievali kokakolu náhodným vysmädnutým pocestným, ktorí omylom zablúdili do ulice mysliac si že robia dobre ak idú po vystúpení z busu rovno, a aby som nezabudla - vyrábali sme v dielničke rôzne darčekové a dekoratívne predmety, ktoré si mohli kúpiť všetci, ktorí nenávideli svojho blížneho a z neznámeho dôvodu mu chceli darovať niečo, čo mu zaručene zohyzdi jeho interiér alebo ho to maximálne nepoteší. A to všetko za cenu, za ktorú sa dá kúpiť štvorhodinový wellness vstup do kúpeľov. Samozrejme ako kupujúci ste mali veľmi dobrý pocit, že kupujete výrobok malých šikovných detičiek alebo že podporujete malomocné ženy (preháňam samozrejme, zabudla som podotknúť, že tam pracovali len ženy so zdravotným hendikepom). Nechcem generalizovať a nikoho urážať, preto musím zdôrazniť, že tam boli aj výnimky, ale o tom neskôr. Táto časť je venovaná najmä mojim začiatkom v n.o.

Na pracovnej zmluve som mala uvedené, že budem pracovať ako výrobca v umeleckej ľudovej tvorbe. Ale to len "akože". Okrem toho, že som strašne lajbavá a nezručná, dôvodom bolo hlavne to, že mojou úlohou bolo plniť inú misiu. Keďže som bola veľmi inteligentná, šikovná a plná nápadov, stala som sa "PR manažérkou". Dokonca som mala aj vlastnú vizitku, ktorú som však musela vyžobrať ako sponzorský dar, keďže Disharmónia nemala dve eurá na vizitky. Mojou pracovnou náplňou bolo tváriť sa, že niečo manažujem :) To znamená, že som robila reklamné letáky, vymýšľala čo by sme mohli robiť, keby sa náhodou rozhodneme mať aj skutky nielen reči, spisovala zoznam ľudí od ktorých budeme pýtať sponzoring, bonzovala som na ostatných že sa flákajú menej akoby sa patrilo, písala som projekty na granty (wow, však?), navrhovala som, čo by sme mohli predávať ak by náhodou prišli zákazníci a dali vopred zálohu 96% z ceny (tovar by si potom vyzdvihli a už by doplatili len štyri percentá, čo je super, no nie?) a chystali sme hry pre deti, ktoré nie a nie prísť. Ale naša pani riaditeľka sa riadila mottom "vždy pripravení" :) Zo začiatku som nechápala o čo tam vlastne ide, ale prečítala som si dakde v stanovách, že cieľom Disharmónie je poskytovať všeobecne prospešné služby širokej verejnosti. Prioritou sa stalo zriadenie a prevádzkovanie chránenej dielne, v ktorej pracujú ľudia nášho mesta i okolia so zníženou pracovnou schopnosťou. Títo ľudia dostali možnosť uplatniť sa v bežnom pracovnom procese, ktorý im chránená dielňa poskytuje. Majú možnosť každodennej vlastnej sebarealizácie, vzájomnej komunikácie a ďalšieho rozvoja osobnosti. Práca v chránenej dielni, ktorá je prispôsobená ich individuálnym možnostiam a schopnostiam, im dáva pocit užitočnosti a prospešnosti pre spoločnosť, po ktorom túži ktokoľvek z nás.

Och, aké šľachetné! Ale čo sa vlastne skrýva pod touto maskou?

Už asi po mesiaci som sa veľmi zblížila s Johanesom (dobrovoľník), ktorý mi vykreslil budúcnosť organizácie v tak svetlých farbách až ma to na rok oslepilo. Nebyť nadšenia toho naivného dobráka, ktorý vraj videl vo mne potenciál, asi by som zvážila zotrvanie v n.o. hneď po jeho odchode. Po veľkej hádke s pani riaditeľkou , v ktorej mali pravdu obaja, treskol dverami a viac ho nebolo. Respektíve bolo, ale to by som už musela písať blog s názvom Keď trikrát vstúpiš do tých istých sračiek. Johanes je v tomto príbehu veľmi dôležitý, lebo nebyť jeho, na veľa vecí by som asi sama nikdy neprišla, pretože on je kráľom konšpiračných teórii. Hneď ako nás s úľavou na srdci opustil, označili sme ho za zradcu a ja som sa znenazdajky ocitla v úlohe zachráncu potápajúcej sa lode. Žiaľ mi nikto neoznámil, že pani riaditeľka je absolventkou odboru Vymývačstvo mozgov. Zo zákulisných info som sa dozvedala, že Disharmónia má viac ako polmiliónové dlhy (mena SKK)! A to sa im to podarilo za rok fungovania na pomerne vysokých dotáciach od štátu (bolo preplatené zariadenie interiéru a mesačne boli preplácané celkové ceny práce všetkým zamestnancom, nehovoriac o tom, že aj absolventov vlastne platil štát, toto som však vtedy ani len netušila). Zrazu som sa cítila ako hrdina - súhlasila som, že si zatiaľ nebudem brať mzdu a dokonca som navrhla, že nakúpim nejaký tovar za svoje úspory, veď musím Disharmóniu zachrániť, ja som tá vyvolená! Nesmiem dopustiť, aby sedem žien zostalo zrazu doma bez uplatnenia na trhu prácu v samovražedných depresiách, čo by vlastne spôsobilo rozvrat celej ich rodiny, pretože žiadny partner by s takou ženskou nevydržal a s ich deťmi by sa zrazu nemal kto učiť a vyrástli by z nich gangstri, feťáci a asociáli, čo by malo dosah na celú spoločnosť. Pardon, nechala som sa uniesť, ale tak nejak som to celé chápala.

Postupom času sa začali diať zmeny. Predávali sme mnou nakúpený tovar, začali prichádzať ľudia a vyzeralo to, že sa pomaly, ale isto rozbiehame. Dokonca sme vymenili aj zopár zamestnancov a už sa tam nekradlo, nefetovalo, ani nechľastalo s bezdomovcami. Neskôr mi to bolo vytknuté, ale aj tak si myslím, že to bude tým, že prišli schopnejší ľudia, ktorí narušili cieľ Disharmónie zamestnávať hlavne neschopných jedincov, ktorí držia hubu a krok.

Dokonca sme sa zúčastnili aj vianočnej zbierky v nemenovanom modročervenom hypermarkete, kde sme doslova žobrali o každý cent a vysvetľovali okoloidúcim ako užitočne použijeme peniažky - nakúpime deťom hračky, usporiadame najrôznejšie akcie a blá blá blá... Naivne som verila tomu, že to tak bude a nielen ja... Akcie sa síce nakoniec  urobili, ale nie z peňazí zo zbierky. Určite Vás zaujíma, kto ešte Disharmóniu podporoval. Na každom plagáte či vstupenke sme samozrejme štedrého sponzora spomenuli vetou: Akciu podporili: Občianske združenie Vlastenec a nemenovaná modrá politická strana. Isto si poviete: fííííha, a kde sa vzali takí sponzori? A dokonca sami od seba? Neuveriteľnéééé.... Opravte ma niekto ak sa mýlim, ale nebude to tým, že partner pani riaditeľky predsedal danej politickej strane na regionálnej úrovni a Občianske združenie Vlastenec vyberalo 2% z daní od zamestnancov vo firmách tohto veľkopodnikateľa? A samozrejme s daňami to nie je žiadna sranda, treba zdokladovať na aký účel sa použili. Taká charita nie je zlá vec, obzvlášť ak to ide pre detičky. Keď máte veľa peňazí až sa povaľujú kade tade a zašpinia sa, dajú sa ľahko "oprať" aj takýmto spôsobom. Ideálne je vykázať o jednu nulu viac ako v skutočnosti dáte a nájsť niekoho kto Vám vystaví fiktívnu faktúru (hoďte mu pár percent, nenahnevá sa). Podobným štýlom sa nakupuje napr. aj zariadenie za štátne peniaze. Kúpite "vzácny" nábytok, najlepšie neopracovaný masív z Ikey a budete tvrdiť, že to stálo štvrť milióna bývalých slovenských korún a zdôvodnite to tým, že je to špeciálny druh juhoamerického vyhynutého buka, ktorý sa dá zohnať iba v Čechách. Ešte dôveryhodnejšie bude pôsobiť ak zo smetiska doveziete komodu a knihovňu a budete tvrdiť, že je to starožitný nábytok z jarného sídla Márie Terézie. OK, trošku zas preháňam, ale naozaj iba trošku. Pokiaľ Vám na to niekto vystaví faktúru, prečo nie?

Plynuli hodiny, dni, mesiace...poplatili sme dlhy voči sociálnej aj zdravotnej poisťovni, vyplatili zopár starých faktúr... (pani riaditeľka však tvrdila, že to neboli dlhy, ale len neuhradené splátky rok po splatnosti). Ja som bola stále hlúpa a pracovala bez mzdy a požičala nejaké ďalšie svoje peniaze. Zrazu však prišiel veľmi nešťastný moment, ktorý nás hlboko zasiahol. Kiežby sa to dalo vrátiť späť...

Pani riaditeľke veľmi vážne ochorela jej malá dcérka a museli ich na niekoľko mesiacov hospitalizovať. Popri týmto vážnym starostiam bolo treba riešiť aj Disharmóniu. Správna rada v zložení dvoch kamošiek a otca pani riaditeľky vymenovala za nového štatutára mňa. Vraj som tam najschopnejšia a okrem svojich prachov mám predsa v neziskovke aj svoje srdce, dušu a elektrický radiátor. Keby vedeli akú osudnú chybu robia, bol by štatutárom radšej asi člen správnej rady, familiárne prezývaný Dedko. Tak som sa teda stala riaditeľkou Disharmonie, n.o.! Veľká to chvíľa mojej prudko sa rozbiehajúcej kariéry. Zrazu som bola niekto! Pani riaditeľka! Riaditeľka, ktorá na seba prevzala všetku zodpovednosť - morálnu, finančnú a aj všetky fekálie. Odrazu sa začali ozývať ľudia, ktorým Disharmónia dlžila peniaze, ozval sa aj pán exekútor, ktorý nám s potešením blokol účet v banke, ale aj napr inšpektorát práce (niekto nás udal samozrejme) apod. Hoci mi bolo pôvodne povedané, že budem štatutárkou spolu s bývalou pani riaditeľkou, nestalo sa tak, lebo to vraj nebolo právne možné. A tak to zostalo všetko na mne. Nejedla som, nespávala...Denne som sa dozvedala stále nové a nové skutočnosti a začali sa mi otvárať oči. Zrazu som videla a vedela, čo som vedieť zjavne nemala. Netrvalo dlho a stala som sa "nepohodlnou". Bola som príliš mladá, neskúsená a vystrašená. Zľakla som sa, že budem musieť splácať vynárajúce sa dlhy z vlastného. V tomto ťažkom období mi veľmi pomohol už spomínaný pán spisovateľ, ktorý pre potápajúcu sa Disharmóniu usporiadal spolu s ďalšími obdivuhodnými osobnosťami v Bratislave Koncert najlepších sŕdc. Vyzbierali sme peniažky - dosť slušnú sumu, prispel aj Daniel a ja som spokojne zaplatila nájom a odvody. Navždy budem vďačná tým skvelým ľuďom, ktorí to cele zorganizovali a vliali do mňa nádej. Nemohla som vtedy ani len tušiť, že o pár týždňov ma bývalé vedenie obviní, že som si peniaze vzala! A to pred početnou skupinou kolegýň a známych. Zabolelo, prebolelo. Bývalé vedenie má asi svoje vedenie narušené. Ale poďme ďalej. Neodbiehajte od svojich monitorov, blíži sa záver.

Nabudená na charitu som usporiadala v našom malom mestečku koncert známej a capelly. Kinosála burácala nadšením a Disharmónia si vylepšila svoje meno. Ani vtedy som netušila aký strašný neodpustiteľný čin som vlastne spáchala. Možno sa Vám to bude zdať rovnako nezmyselné ako mne, ale bola som obvinená z politickej kampane pre stranu toho pána, ktorý sa volá podobne ako ten z Báthoryčky. Politická kampaň? Čo? Kde? Kedy? A vraj ako politologičke mi to malo byť jasné hneď. Nebolo. Buď preto, že som vyštudovala na Trenčianskej univerzite alebo preto, že to bola totálna somarina. Posúďte sami:

1. na plagáte sa objavila červená farba (no a? ladila s oranžovou a bola pútavá)

2. koncert sa konal v spolupráci s mestom (no a? veď nám poskytli kinosálu)

3. primátor (už bývalý) je prívržencom červených (no a? primátora som ani nevidela, ani tam nebol)

Fuj, aká zreteľná politická kampaň, však? Modrí skrátka príliš alergicky reagujú na červenú.

Po tomto ohavnom čine, boli moje dni zrátané... Bývalé vedenie ma poobviňovalo zo všetkého možného aj nemožného, ale dohodli sme sa, že na poste riaditeľky zotrvám do konca mája, termín sa potom posunul na koniec februára, lebo asi som už bola príliš nebezpečná a bolo treba ma odstrániť skôr ako z organizácie vynesiem niečo supertajné, ako napr. výpis hovorov za tri mesiace z firemného telefónu, ktorý mala ex riaditeľka so sebou v nemocnici a ktorý by zjavne nepotešil jej partnera, ak by zistil komu tak často volala a písala nespočetné množstvo sms. A ozaj, ja som neuhradila tie veľké faktúry. Prepáčte, pani riaditeľka, nebolo z čoho.

Deň zúčtovania nastal prekvapivo piatok 19. februára. Bývalé vedenie sa rozhodlo, že sa stane znovu vedením aj napriek nedoliečenej chorobe svojej dcérky. Čo už, priority máme rôzne. Pani riaditeľka si zvolala celý kolektív a plus nejakých pozorovateľov na veľké zasadnutie. Vravela som jej, že to mala urobiť v kine, mohlo byť plno. Pred všetkými objasnila moju bezcharakternosť, zradu, faloš a všetky zlé vlastnosti, ktoré si poctivo zapísala do notesa, aby nič nezabudla vymenovať. Vykričala mi, že som si postavila svoju kariéru vyškriabaním sa po jej chrbte a nasadnutím do rozbehnutého vlaku...Ako som sa však mohla šplhať po niečom čo neexistuje a nasadnúť do niečoho čo taktiež neexistovalo, nevysvetlila. Nezabudla dodať, že som za celý čas šla iba po peniazoch a nič som neurobila, len si liečila svoje komplexy. Ponížená, sklamaná a znechutená som si to vypočula a slzy mi stekali po tvári. Kolegyňa sa spýtala či sa dá hlasovať kto bude riaditeľom. "Môžte si vybrať, ale riaditeľkou budem ja" odpovedala sucho a zdôraznila, že správna rada už schválila moje odvolanie. Ešteže v správnej rade sedia správni ľudia. Bola som odvolaná, podpísala som výpoveď. Ešte v ten deň som však riaditeľkou bola... Moje kolegyne urobili veľké gesto. Štyri zo šiestich odišli spolu so mnou. Ešte som im mohla podpísať výpovede dohodou a urobila som to veľmi rada. Jedna z nich už je teraz na dôchodku, ďalšia má výborné miesto v jednej firme a dve pracujú u mňa. Všetky sme veľmi spokojné a ani jedna z nás neľutuje. Občas spomíname na staré časy, keď sme sa spolu snažili robiť, čo bolo v našich silách a nepočuli sme ani len jedno slovíčko ďakujem. Ale na druhej strane - skúsenosti sú na nezaplatenie. To si hovorím hlavne vtedy, keď spomínam o koľko peňazí som prišla. A ešte niečo - ak by ste niekde počuli aká som sviňa, že som posledný deň vybrala peniaze z účtu a pobrala tovar, tak to všetko je pravda. Vrátila som si aspoň časť z toho, čo som tam dala. A ako sa darí Disharmónii?

Viem, že tam znovu pracuje jedna ženská, ktorú som vraj ja vyštvala počas môjho pôsobenia. Nikomu nevadí, že je po lobotómii a myslí si, že na Slovensko máme menu evro a množné číslo 5 evier. Počet zamestnancov sa zvýšil na 10 a zas štát platí aj absolventov, takže všetko je asi v najlepšom poriadku. Pani riaditeľka sa už poučila a doklady má všetky doma - istota je istota. Hernička je dočasne zatvorená, čajíky sa nepredávajú, ale podstatné je, že majú zákazky z nejakých firiem a podporu správnych ľudí na správnych miestach. Nič viac neviem a ani nechcem, už ma to totiž nezaujíma. Na kľúčoch mi stále visí kľúčik na pamiatku.

Konštatujem, že som vďačná za to, že som dostala príležitosť a veľa som sa naučila. Vidíte, aké veci sa dejú v jednom malom mestečku medzi Trenčínom a Prievidzou. Nechcem ani len pomyslieť na to, čo sa deje vo väčších mestách vo väčších organizáciach. Nedalo sa sem z kapacitných aj iných dôvodov napísať všetko, ale myslím, že ste pochopili. Pozdravujeme kamaráta Paliho, ktorý stál stále pri mne, podporoval nás najrôznejšími prostriedkami a taktiež utrpel ujmu. Námietky, výhrady a otázky zasielajte na mail.

Môj odkaz zakladateľkám Disharmónie:

 

Môj odkaz pre Vás:

Ak teda stále premýšľate kam dáte 2% z daní, čo tak ich nechať štátnej pokladnici? Tá ich možno potrebuje najviac...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?