Najväčším darom je darovaný ľudský orgán

Autor: Jana Kamencayová | 22.2.2011 o 7:00 | Karma článku: 19,87 | Prečítané:  6205x

Milí čitatelia, toto je voľné pokračovanie predchádzajúceho blogu "Život s dialýzou". Ako som naznačila v závere - môj život pokračuje bez dialýzy. Mám v tele transplantovanú obličku. Ale nie je to oblička hocijaká... Nepochádza od kadaverózneho darcu, ktorý náhodou zomrel pri autonehode. Moja oblička je výnimočná. Mám ju od ženy, ktorá už nie je pre mňa cudzia pani. Nazvala ma druhou dcérou... Ak Vás zaujíma príbeh, ktorý spojil dve neznáme rodiny do jednej, tak si prečítajte nasledujúce riadky. Toto je o ľudskosti, veľkej láske a pokore.

Mobilný telefón som mala v triede medzi prvými. Nie preto, aby som sa mala čím chvastať ako decká v dnešnej dobe. Mala som ho schovaný v taške a čakala som kedy zazvoní... Číslo mali pri mojom mene poznačené v databáze čakateľov na transplantáciu obličky. Ako som už spomínala, vzhľadom na moju krvnú skupinu som mala malú nádej. Telefón však nakoniec zazvonil...

Boli vianočné sviatky, písal sa rok 2004. Po šiestich rokoch na dialýze nebol čas na váhanie. Ja som však cítila obrovský neidentifikovateľný strach, ktorý som musela potlačiť, zbaliť veci a čo najskôr sa dostaviť na Kramáre. Dorazili sme tam do dvoch hodín od telefonátu. Bolo asi deväť hodín večer a oznámili mi, že si mám pospať a pripraviť sa na operáciu. Neviem prečo ma nechali tak dlho čakať, ale počas tej noci som mala chuť ujsť domov. Na operačnej sále som sa rozplakala. Prebrala som sa na obrovské bolesti na ARO. Po troch dňoch má museli operovať znovu pre problémy s močovodom. Potom si toho pamätám veľmi málo, pretože ďalšie tri týždne som mala horúčky nad 40 stupňov Celzia. Dostala som k tomu silný zápal pľúc. Stále som čakala, kedy sa oblička "naštartuje". Ona však po celý čas v tele hnisala. Nebola som ani živá, ani mŕtva... V horúčke 41 stupňov ma museli operovať. Prebudila som sa na slová zdravotnej sestry, ktorá vravela, že lekárov som veľmi vystrašila. Museli ma resuscitovať. Zjavne sa im to úspešne podarilo, keďže som tu :) Nikdy nezabudnem na slová lekárky, ktorá mi oznámila, že takmer všetko tkanivo obličky nahradil hnis a že ja musím zabojovať, aby som sa dostala z otravy krvi. Ešte pár krát som navštívila operačnú sálu, do tela mi cez dren v bruchu nalievali betadinový roztok. Niet nad dobrú dezinfekciu :) Ťažko by som to opísala slovami, to sa jednoducho nedá. Hrozné bolesti, veľká beznádej. Nemala som chuť žiť. Dokonca som občas prestávala dýchať, lebo sa mi skrátka už nechcelo. Mala som však rodinu, ktorá mi nedovolila zomrieť. Asi Vám nemusím hovoriť, že som bola rozhodnutá ďalšiu transplantáciu už nepodstúpiť...

Rekonvalescencia trvala asi rok. Nemocničné kmene baktérii sú veľmi odolné a chvíľami som mala pocit, že až nezničiteľné. Pokračovala som ďalej na peritoneálnej dialýze, ale väčšinu času som trpela bolesťami brucha. Čas plynul ďalej a ja som sa cítila čoraz horšie. Bolo nám jasné, že bez ďalšej transplantácie dlho v takom stave nevydržím. Dozvedeli sme sa, že Banská Bystrica robí tzv. krížové transplantácie. Keďže moji rodičia neboli pre mňa vhodní darcovia, obaja sa rozhodli, že sa do toho programu prihlásia. Odobrali nám všetkým trom krv a už nám zostávalo len čakať, kým sa nájde pár, ktorý bude s nami kompatibilný. To znamená - niekto dá obličku mne a jeden z mojich rodičov dá jeho príbuznému. V skratke povedané - vymeníme si obličky. Ak mám byť úprimná, myslela som si, že taký pár sa nikdy nenájde. Bála som sa totiž ďalšej operácie, ktorú by som nepodstúpila len ja, ale ešte ďalši traja ľudia. Jeden pár sa po pol roku našiel, ale nakoniec sme nemali úplnu zhodu.

Prišiel rok 2007 a mne zavolali, že majú ďalší manželský pár. Po testoch sa ukázalo, že sme ako geneticky príbuzní! Neuveriteľné. Otcova oblička sa hodila pánovi Stankovi a oblička jeho manželky Kvetky mne. Boli však na oboch stranách nejaké komplikácie, operácia sa nakoniec posunula na september. Zdravotné problémy sa nevyhli ani lekárovi, ktorý mal odoberať obličky a tak ma poslali domov. V tej chvíli mi odľahlo, pretože som na to stále nebola psychicky pripravená. Nový termín nám dali 25.10.2007.

S manželmi Slamkovými sme sa zoznámili deň pred operáciou. Tím lekárov nám vysvetľoval všetky riziká. Pánovi Slamkovi dávali vyššie šance na úspech, pretože ja som mala v tele veľa protilátok. Podpísali sme súhlas s operáciou a všetci sme vedeli, že inak ako úspešne to dopadnúť nemôže, pretože to by už naozaj znamenalo, že na tomto svete nie je žiadna spravodlivosť. Pán Stanko mal už tiež za sebou jednu neúspešnú transplantáciu približne v tom čase ako ja. Jemu obličku museli vybrať hneď. Obaja sme teda boli presvedčení, že druhá šanca, ktorá sa nám naskytla obom naraz, už musí vyjsť.

Vravela som si, že nič horšie ako že zomriem, sa mi stať nemôže. Na to som bola pripravená, len som sa bála o otca a o pani Kvetku a pána Stanka. Pamätám si, že keď som sa prebrala, spýtala som sa či všetci žijú a či sú v poriadku. Hneď sme sa dozvedeli výborné správy - obe obličku začali fungovať a aj darcovia sa majú veľmi dobre. Unikátny zákrok sa podaril. Dokonca sme boli aj v Televíznych novinách a v Reflexe. WOW! Nikto však netušil, že naša radosť bude trvať len týždeň. Obom naraz nám obličky prestali fungovať... Neviete si predstaviť ten nával výčitiek svedomia, slzy, smútok a nezodpovedané PREČO???

Lekári nrobili všetko čo bolo v ich silách, aby obličky znovu začali pracovať. Ležala som na intenzívke napojená na monitoring, stále mi tiekli infúzie. Obom nám menili krvnú plazmu, dávali nám veľmi náročnú liečbu. Každá kvapka moču bola znamením, že všetko bude dobré. Po dvoch týždňoch som opustila JISku s fungujúcou obličkou, o ďalšie dva týždne som už šla domov. Pán Stanko žiaľ také šťaqstie nemal. Nie je to fér. Na svete predsalen žiadna spravodlivosť neexistuje. On strávil v nemocnici takmer pol roka a oblička nakoniec musela ísť z tela von. Čím si táto rodina prešla, je niečo neopísateľne hrozné. Doteraz sme sa s tým nezmierili... Verím však, že príde ten správny čas a do tretice mu to už jednoducho musí dopadnúť dobre.

Toto bol v skratke opis toho, čím sme si prešli, ale nie je to primárnym cieľom tohto blogu. Chcem, aby ste vedeli predovšetkým toto:

Už viac ako tri roky žijem s transplantovanou obličkou, ktorá je už vlastne moja. Nezaujímajú ma štatistiky prežívania orgánu, ja ju budem mať až do smrti plne funkčnú a na dialýzu sa už nikdy viac nevrátim. Som zdravá žena (až na ten  zrak, ale tak nemôžem mať všetko). Dôkazom sú krvné testy :) Všetko je tak ako má u zdravého jedinca byť. A viete prečo? Nie preto, lebo mám transplantovanú obličku, ale preto, že ju mám od výnimočnej ženy. Kvetka je plná energie, optimizmu, chuti do života. Stále usmiata, veselá, zábavná. Nikdy sa nestažuje. Žije skromným životom. Stará sa o vážne chorú mamu, zvláda celú domácnosť, vynikajúco varí a pečie. Netuším odkiaľ berie toľko energie, ale kedysi pracovala v atómke, takže asi odtiaľ má zásoby :))) Voľný čas venuje dvom vnúčatám a zveľaďovaniu svojej záhrady. Profesionálni záhradní architekti sa môžu schovať! Kvetka zo svojej záhrady urobila čarovné miesto a má byť na čo právom hrdá. Stanko chová holuby - dokonca ma niekoľko výstavných kusov.

Teraz sme už rodina

Kvetka mi povedala, že som pre ňu ako druhá dcéra. Veľmi veľa to pre mňa znamená... Kúsok z nej mám totiž v sebe a to je niečo čo ľudí spojí. Navštevujeme sa, boli sme spolu aj na krátkej dovolenke. Cítime sa v ich prítomnosti výborne a aj napriek tomu, že úspešnosť bola len polovičná, tešia sa so mnou a nedávajú najavo žiaden smútok. Vyžaruje z nich láska a spokojnosť. Nikto z Vás by nepostrehol, čím všetkým musia denne prechádzať a koľko starostí a problémov majú. Kiežby bolo viac takých ľudí...

Len skutočná láska k blížnemu toto všetko dokáže. Ja ĎAKUJEM... Ďakujem svojej obetavej rodine, lekárom a predovšetkým Kvetke za ten najväčší a najvzácnejší DAR. Verím, že niečo z toho dobrého čo má v sebe sa prenieslo aj na mňa :) Ktokoľvek z Vašich príbuzných či blízkeho okolia čaká na transplantáciu, nenechajte ho trápiť sa a ponúknite mu kúsok zo seba. Bez jednej obličky sa žije plnohodnotne ďalej. Môj otec má dokonca ťažkú manuálnu prácu a cíti sa výborne. Darca nepodstupuje takmer žiadne riziko a môže zachrániť jeden ľudský život. Oblička od žijúceho darcu prežíva oveľa dlhšie. Len sa netreba báť a treba v sebe nájsť odvahu. Odmenou Vám bude neopísateľne skvelý pocit zo záchrany ľudského života...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?