Máme tu jar a s ňou spojené obdobie kopulácie. Nikto nechce byť osamotený, vedome či podvedome túžime po niekom, kto po nás skočí. Ani ja nie som výnimkou. My zaneprázdnení workoholici (rozumej ako dobrú výhovorku) nemáme dostatok príležistosti (ďalšia výhovorka) na zoznamovanie sa za účelom nadviazania partnerského vzťahu. Po nociach pri vysedávaní za PC sa človek prekliká aj tam, kam pôvodne vôbec nechcel. Jeden piatkový neskorý večer som opäť raz surfovala po nete, zatiaľ čo sa mnohí mladí ľudia v mojom veku zabávali dakde vonku. Nikto nebol online, takže som sa nemala komu vykecávať o tom aká som zaneprázdnená, prepracovaná, unudená, znechutená, osamotená a samozrejme o tom ako ma nikto nechce, lebo som škaredá, nepríťažlivá a krpatá. V hlave mi skrstla myšlienka, že si podám zoznamovací inzerát. Prioritným dôvodom nebolo nájsť si lásku (hm, možno klamem samú seba), ale skôr zvedavosť a akási nevysvetliteľná chuť skúmania reakcií a spoznávania ľudí, akých bežne na ulici nestretnem a nemám možnosť spoznať. Som človek komunikatívny a veľmi otvorený, preto som to do určitej miery brala ako výzvu. Netušila som, ako veľa mi to dá do života.